Muselo to prísť. Dnes povedal, že všetko má svoj začiatok i koniec. Vedela som to, že sa to iste stane, ale nemyslela som na rozlúčku. Prečo...
Možno som veľmi citlivá, ktovie, či je to na škodu... Niekedy áno a momentálne veľmi. Keď si tak spomínam na všetko, čo som mu povedala zlého, aká som bola nepríjemná, a to práve vtedy, keď mu bolo najhoršie, najradšej by som strčila hlavu niekam do piesku. Alebo radšej ju vrazila do stovky betónu, takého, aký obchádza moje i jeho pôsobisko. Teda jeho obchádzal, moje obchádza...
Bol fajn, až kým som ja nespravila osudnú chybu. On bol aj potom síce fajn, ale už tam bol akýsi blok. V mojom srdci sa prehlbovalo sklamanie a rástla beznádej. Potom sa stala vec, o ktorej vie málo ľudí. A ja som ho podržala. Poďakoval presne vtedy, keď som sa nazdávala, že ho už neuvidím. A mal úsmev na tvári. Najkrajší a najsrdečnejší, aký mi kto venoval.
A zrazu bolo všetko ako predtým. Ale krátko. Odchádza. Ani sa nelúči, len chodí ako bez ducha. A to ma trápi. Viac ako to, že odchádza... Viac ako to, že navždy...
Komentáre